„Každý deň si potrebujeme nájsť čas na koníčky.“

Stále častejšie ho vyhľadávajú vystresovaní manažéri s „chorobou pilotov“, opuchom sietnice, ktorý majú zo stresu. Je propagátorom rovnováhy medzi prácou a oddychom. Ľudí okolo seba motivuje k tomu, aby sa pravidelne venovali koníčkom. Očný chirurg MUDr. Peter Böhm.

Operovať pod vedením otca, primára Böhma, ste začali, keď ste mali dvadsaťpäť. Ako reagovali pacienti?

Prvé roky mi bežne tykali. Pýtali sa, kedy príde doktor, či som naozaj lekárom alebo či len študujem. Prípadne, či téme, ktorú práve rozoberáme, skutočne rozumiem. Keď sa mi narodila prvá dcéra, pravdepodobne som podvedome zmenil niečo vo svojom správaní, lebo tí istí ľudia mi začali spontánne vykať.

Operujete v Bratislave aj v Pezinku, staráte sa o všetky generácie pacientov. Aký je dnešný Slovák pacientom?

Mnohí pacienti akoby prestali byť pacientami. Slovo pacient pochádza z latinčiny a znamená trpezlivý. Akoby ich rýchly životný rytmus dotlačil k pocitu, že sa aj u lekára cítia byť klientom. Chcú všetko vyriešiť jednoducho, rýchlo, hneď. Pri hľadaní správneho postupu liečby nie sú ochotní čakať. Ak čo i len päť minút meškáme, ťukajú na hodinky a majú potrebu sa sťažovať. Odmietajú riziká. Žiadajú jednoznačné stanovisko, rýchle a efektívne riešenie. To však v medicíne nevieme vždy a každému poskytnúť. Stáva sa mi, že začnem rozprávať a vysvetľovať môj názor na pacientov zdravotný stav. Často sa nedostanem ani do polovice vety bez toho, aby ma pacient prerušil. Zdravé je mať zdravý záujem o svoje zdravie, rešpektovať priestor lekára a vedieť počúvať.

Ako reagujete pri netrpezlivých pacientoch?

Snažím sa o trpezlivosť. Ideálne by bolo, ak by sa každý lekár bez ohľadu na svoju odbornosť mohol venovať pacientovi komplexne, z holistického pohľadu. Dnes však nikto nemá čas. Lekári nie sú výnimka. Ak máte vybaviť za deň päťdesiat pacientov, na hĺbkový rozhovor o živote chýba čas. Aj ja riešim v ambulancii iba očné problémy. Mrzí ma, že pri dnešnom výkone nemám u každého pacienta toľko času na pokojný rozhovor, koľko by som chcel. Dlhšie trávim čas najmä s tými, u ktorých si to vyžaduje ich zdravotný stav.

Vyhľadávajú vás pacienti aj s očnými ochoreniami, ktoré má na rováši nevhodný životný štýl?

Stále častejšie diagnostikujeme napríklad ochorenie, ktorého hlavným príznakom je sústavný a intenzívny stres – centrálnu seróznu chorioretinopatiu. Izraelskí oční lekári tomu hovoria choroba pilotov. Ide o ochorenie zo stresu, ktoré spôsobí opuch a vytvorenie pľuzgieru na sietnici. Pre nás je to jasný dôkaz toho, že človek žije pod neustálym stresom. Medzi pacientami s touto diagnózou sa vyskytujú najmä muži vo veku tridsať až štyridsať rokov, často sediaci na vysokých manažérskych stoličkách. Naháňajú sa, žijú pod tlakom neustálych povinností, v práci sú na nich kladené vysoké nároky. Ochorenie sa prejavuje náhlym zhoršením videnia. Pacienti opisujú, že vidia zelený kruh. V akútnom stave počúvajú a sľúbia dišpenz od stresu. Otázne je, ako sa zachovajú po odznení príznakov.

Podľa vedcov, ktorí skúmajú dlhovekosť, sú práve koníčky a čas strávený s priateľmi a rodinou jedným z hlavných predpokladov dlhého zdravého života. Vy sám ste propagátorom rovnováhy medzi prácou, rodinou a časom pre seba…

Každý sa dnes sťažuje, že nemá čas. Všetci ho pritom dostávame každé ráno rovnako. Je len na nás, kam ho investujeme, ako si ho rozdelíme. U lekárov, zdravotných sestier, a u mladých ľudí všeobecne zaznamenávame stále častejšie syndróm vyhorenia. Nie je to vymyslená choroba dvadsiateho prvého storočia, ale dôsledok šialeného tempa a vypätia. Stres, rýchle tempo života, tlak, úspechy a neúspechy sa v človeku nabaľujú, až kým ho celkom pohltia. Občas až tak, že musí na čas či na trvalo odísť z profesnej oblasti, v ktorej pôsobil. Jedna z možností psycho hygieny je nájsť si každý deň malú chvíľu pre seba, ktorá sa celkom odlišuje od väčšiny denných aktivít. V preklade – každý deň sa venovať aspoň chvíľu koníčkom.

Dá sa vôbec?

Dôležité je, aby sa čas na hobby stal každodennou súčasťou dňa, nie akýmsi mimoriadnym slávnostným počinom. Rovnako to potrebuje vnímať aj vaša rodina. Ak vám manželka z času na čas povie: Tu máš, teraz si za odmenu môžeš hodinu niečo majstrovať, to už predsa nie je koníček. Koníčky by mali byť prirodzenou a normálnou súčasťou nášho dňa. U nás doma v nich podporujeme každého. Vďaka tomu vieme, že po povinnostiach nás každý deň čaká niečo, čím radi trávime čas, na čo sa tešíme.

Akú stratégiu ste zvolili pri dcérach a ich koníčkoch?

Moji rodičia nás viedli k láske k remeslám, hudbe, tancu, cestovaniu, spoločnému vareniu. Aj s manželkou sme obaja veľmi aktívni. Pätnásť rokov sme sa venovali šermu, naše dcéry však netlačíme do ničoho, čo by sme u nich chceli vidieť my. Skôr ich prirodzene podporujeme v tom, aby boli aktívne. Keď hráme s kapelou, pridajú sa, tancujú, zoberú si nástroje a hrajú tiež. Chodia do sokoliarskeho krúžku, keď chcú, venujú sa dravcom, keď nemajú náladu, len sa hrajú v areáli. Snažíme sa pestovať v nich pocit, že mať vlastné koníčky je pre život kľúčové.

Ako cestovateľ ste prešli kus sveta, ako lekár ste absolvovali stáž na prestížnej očnej klinike Tel Hashomere v izraelskom Tel Avive. Čo vám na cestách utkvelo v pamäti?

Izraelskí lekári sú mimoriadne úctiví jeden k druhému. Rovnako k pacientov. Obdivoval som ich vysokú profesionalitu, precíznu organizáciu a rozdelenie práce. Lekári mali v sebe vnútorný pokoj, pokoru a mimoriadnu disciplínu, s ktorou pristupujú k práci. Je možné, že za ňu vďačia službe v armáde. Za celý čas som nebol svedkom najmenšieho konfliktu. Naopak, nerád by som sa nechal operovať v Mongolsku. Hoci kliniky v Ulanbátare sú na pomerne slušnej úrovni, mongolský vidiek sa s nimi nedá porovnať. V roku 2010 som pomáhal zranenej britskej turistke. Prišli sme do poľnej nemocnice v drevenej chalupe, kde mali pár liekov a veľmi základné vybavenie. Rátali sme tam biele krvinky v Burkerovej komôrke ako na začiatku dvadsiateho storočia.

Pochádzate z lekárskej rodiny, mama sa venovala psychiatrii, otec je očným chirurgom. Kedy ste sa rozhodli, že budete pokračovať v jeho šľapajach?

Neskoro. Pri nedeľných obedoch sme o operáciách nehovorili. Prijali ma na univerzitu, keď som mal sedemnásť rokov. V tom veku som nemal žiadnu predstavu. Spočiatku ma to ťahalo k praktickejším smerom, k ortopédii a chirurgii. Začal som stážoval na ortopédii ako sanitár. Počas štúdia som si však uvedomil, aký je pre mladého lekára dôležitý trpezlivý učiteľ a správny smer. Bez učiteľa a smerovania je štart tvrdý, ťažký, pomalý. Uvidel som hodnotu v možnosti mať učiteľa vo vlastnom otcovi a vedenie v mojej rodine. Veľmi rýchlo som sa vďaka nemu mohol na profesionálnej úrovni dostať dopredu. Dvere v slovenskej oftalmológii sa mi vďaka otcovi otvorili rýchlejšie ako keby som začínal bez jeho vedenia.

Aj vďaka otcovi, primárovi MUDr. Petrovi Böhmovi ste začali vykonávať očné operácie vo veľmi mladom veku. Ako si spomínate na začiatky?

Ako na útržky z rozprávky Alica v krajine zázrakov. Intenzívny tréning začal veľmi skoro, k prvým operáciám som v dvadsiatich piatich rokoch pristupoval s veľkou pokorou. Začiatky pod vedením otca boli náročné. Bol na mňa už od začiatku tvrdší a prísnejší ako na iných lekárov. To sa často prenášalo do súkromia. Postupom času sa naše vzťahy zlepšili. Čím viac skúseností som naberal, tým sa vzájomná harmónia a spolupráca medzi nami prehlbovala. Tvrdý otcovský dril postupne ustúpil. Hoci aj dnes je na mňa otec nekompromisnejší a tvrdší ako na kolegov. Na druhej strane, vždy, keď si neviem rady v práci, som rád, že sa na otca môžem obrátiť. Keď som operovať iba začínal, mi podal pomocnú ruku, ako otec a kolega. Ochotne, rád a bez zbytočného cirkusu. Pracujeme jeden vedľa druhého od roku 2010, dnes už je naša spolupráca a pomoc vzájomná.

Čo vás na práci očného lekára napĺňa?

 Som vďačný za momenty, keď pacientovi pomôžeme a odchádza od nás spokojný. Žiaľ, nie vždy máme dostatok času zdieľať ich radosť a nadšenie. Venujeme ho náročnejším prípadom pacientov, ktorí potrebujú viac osobného prístupu. V ambulancii v Pezinku veľmi rád pracujem s deťmi. Na vyšetrenie prichádzajú často vystresované a plné strachu, po ňom odchádzajú veselé a úsmevom.

S pacientmi sa stretávate aj po operáciách. Ako im pomoc s očným problémom zasiahne do života?

Zrakom vnímame deväťdesiat percent informácií zo sveta okolo nás. Akékoľvek zlepšenie nášho najdôležitejšieho zmyslu, vďaka ktorému pracujeme, žijeme a spoznávame svet, vníma človek v každom veku ako radosť a nadšenie. Mladí ľudia z toho, že ich už nezaťažuje problematické nosenie kontaktných šošoviek. Že nestrácajú a nezabúdajú okuliare, ktoré sa im rosia a zavadzajú na nose. Vyrieši im to praktické problémy v každodennom živote. Starší pacienti sa často tešia aj z obyčajných radostí, napríklad že konečne môžu pohodlne lúštiť krížovky. Starším pacientom po operácii sivého zákalu sa vráti zmysel, ktorý aj na staré kolená veľmi potrebujú. Dokážu si oveľa viac užívať život a tešiť sa zo sveta okolo.